V rámci prekrásneho balíčka zaveseného v
sieňach digitálneho múzea z Toga si teraz môžete zaobstarať (a, hádam
aj, prečítať) predchádzajúce vydania, toť Tereza
Sopko – možno., Štefan Abulia Hovan – Patologická Porucha Psychickej Regulácie Činnosti
a dokonca aj celú kopu čísel anorektického časopisu PROJEKTill... a ak Vám
to čas a neabsencia rúk dovolí, zapojte sa do projektu ZROB SI SVOJU
REEDÍCIU, v rámci ktorého si môžete spraviť vlastnú reedíciu spomínaných
titulov! No a tu už je ten balík a aj pár riadkov na navnadenie:
Slovná
i ručná zručnosť (tereza sopko: možno.)
(Zuzana Ištvánfyová)
Dostalo sa mi „do pestúnskej starostlivosti“ dielko,
modré ako moje utorky, voľné ako moje nedele. možno. Už pri prvom čítaní som
mala neprekonateľný pocit, že zbierka je o mne, alebo teda, aspoň mne. Pár
dní necudne ležala v mojej posteli. Listy lietali po izbe a ja som
ich s istou dávkou pedantnosti usporadúvala do kôpok. A čítala. Čím
viac, tým radšej. Nadčasovosť, nadpriestorovosť i nadosobnosť básní, ktoré
dýchajú známom. Podobne ako tereza som pri nich začala strácať pojem
o hraniciach a zas ich nachádzala, narážala na ne. Textíky sú
to láske, o samote, o telesne, o snahe vylúčiť seba
z ľudí alebo aspoň ľudí zo seba. O chýbaní rôzneho druhu. Sú to
kvapôčky potu pri self-terapii, slzy self-centrizmu, rosa možných svetov
(genitív). Vlažia.
O čom teda možno. je? Možno o definitívne
naznačenom bodkou, možno o pokračovaní naznačenom malým začiatočným
písmenom. A možno je možno. len tak všeobecne o tereze (tiež
našťastie pokračuje, preto to malé „t“), o nás všetkých, o vnútrach,
ktoré sa ešte viac skrývajú do seba, no robia to tak prefí/i/kane, že sa zdá,
ako by sa prevracali (či vyvracali?) zvnútra von. Na jednej strane citlivé,
jemné a až detsky plaché postoje, na druhej surovo až vulgárne vykrikujúce
po/citovosť, ktorá bolí, no zároveň pomáha rásť z veku tínedžérskej
nestálosti do ešte nestálejšej dospelosti. „s pocitom / mám v piči...“
Mám rada takéto formáty básnických zbierok. Logická
prepojenosť obsahu a formy. Voľné listy = voľnosť čitateľskej
požívateľnosti. Ako keď je jedno, čo s čím skombinujeme na tanieri, lebo
veď aj tak to skončí v jednom a tom istom žalúdku. Tak i tu.
Všetko skončí niekde hlbšie v nás, predtrovené rozumom. možno. je hravá
zbierka. Alebo aspoň má taký potenciál. Asi si niektoré stránky prilepím na
skriňu. Alebo použijem ako záložky do iných kníh. Možno podľa kategórií, do
ktorých som si zbierku možno. vnútorne rozdelila: senzualizmus, erotizmus,
„lingvistické básne“, a navyše sa mi tie kategórie prevrstvujú! Ach, tá
postmoderna!
Zbierka možno. určite stojí za čítanie a pohranie sa s
(žeby vplyv cudzích jazykov?).
A čo autorka? „má sa dobre. / číta ma z dlane.“
Štefan Abulia
Hovan: Patologická porucha psychickej regulácie činnosti
(Jana Vašičková)
To sú skriptá? Hej, rozmnoženiny abuliovho videnia a
vnímania a konania namiesto rozmýšľania, lebo ako hovorí „myslel som si,
že sa to stalo/ ale nestalo sa to/ preto som prestal strácať čas myslením a/
začal som ho strácať konaním./“
Konanie strácania času. Liturgické alebo letargické
myšlienky, ktoré sa na vás lepia a niekedy si s nimi neviete dať
rady. Na počiatku jedna, do ktorej sa vhusťujú ďalšie „dvere/ samé dvere/
niektoré očíslované, iné nie/.
Abulia má svoj osobitý rozmer, je ako mlynček, do ktorého
nahádže všetko, čo vidí a čo sa ho dotýka. Z mlynčeka vychádzajú
slížiky mäsa, ktoré sa zviezlo so všetkým ostatným. Niekedy s otáznikom na
konci. Skutočným alebo len tým v našej hlave. Mozog, žena a ježiš
v jednej osobe?
Premýšľanie a pochybovanie o človeku (aj
o sebe a svojom živote) a jeho (svojom) myslení s prirodzenou alebo snažiacou sa
slobodou mysle, aj takto vidím to, čo vytvoril. Nemám pocit, že by sa na niečo
hral, akurát sa mu poväčšine darí hravo
narábať so slovami. Jeho svet je hravý a ohybný, zbavený nemennosti
a ustálenosti, čo niekedy pôsobí tiež uzavreto a chvíľami neslobodne,
ale skôr s otázkou do budúcna, ako sa abulia ďalej vyvinie, či
dokáže byť pružný aj sám vo svojom videní.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára